TARKUS.
Začnem trocha porovnaním s debutom. Nakoľko album Emerson Lake and Palmer ma hneď chytil a nepustil (The Barbarian, Take a Pebble, Knife-Edge alebo Lucky Man), bolo ťažšie vysporiadať sa s nasledujúcim. Očakávania boli veľké, to čo som však dostal, ma úplne neuspokojilo...
Tarkus ako epos je vynikajúci, a bol som v siedmom nebi, keď som počúval túto skladbu. Od úvodnej Eruption som cítil, že kapela skvele nadväzuje na prvky ktoré použila už v The Barbarian. Po erupcií nasleduje pokojnejšia Stones of Years, v ktorej sa plne ukáže hlasový potenciál Lakea. Kapela sa zase presunie k akémusi zopakovaniu úvodu v hromovej Iconoclast, kde sa zase Emerson vyžíva v synťákoch a iných zverstvách, hehe. Pokračuje v Mass, kde sa znova pridáva Lake. Tretí krát sa zopakuje hlavna téma Manticore. Prichádza tretia Lakeova vec Battlefield, ktorá vo mne evokuje pasáže z albumu King Crimson In the Court of the Crimson King. Vystrúhlika si tu aj perfektné gitarové sólo. A už je tu veľkolepý a grandiózny záver a finále celej suity, Keithov Aquatarkus, kde nakoniec znovu zopakuje skoro všetky témy, a kapela sa s nami rozlúči doslovnou explóziou nástrojov. Čo k tomu dodať, neskutočná skladba a u mňa je právom jednou z najobľúbenejších art-rockových eposov vôbec.
Prichádza druhá strana albumu, ktorá však vôbec nie je dokonalá. Začína vtipnou skladbou Jeremy Bender, ktorá odštartovala všetky takéto skladby aj na ostatných albumoch v podobe The Sheriff alebo Benny the Bouncer. Bitches Crystal napokon musí zachraňovať celú B-stranu, pretože je asi najlepšia z celého druholigového mixu, ktorý sa objavil na tejto polovici. The Only Way a pokračovanie Infinite Space je akýmsi pokusom skĺbiť a vytvoriť niečo na spôsob Take a Pebble a The Three Fates, ale musím skonštatovať, že až na pár svetlých momentov sa im to vôbec, ale vôbec nepodarilo. Prichádza ďalšia vata, ktorá sa tvári na vážnu nôtu A Time and a Place, ale zase je to len pieseň triedy B.
No a kapela sa lúči s rockabilly v podobe Are You Ready Eddy? - ale povedzme si na rovinu - predsa to je až na takú vážne tváriacu sa kapelu veľký úlet.
Z tohto niekym vychvaľovaného albumu a niekym podceňovaného albumu mám pocit asi taký ako z Pink Floyďáckeho opusu Meddle - to čo nadniesla vynikajúca suita, to pokazila druhá strana. Preto musím byť prísny a zaokrúhlim to presne
A-strana: 5+
B-strana: 2-
3
↧