Ainigma predstavuje celkom zaujímavý pohľad na tínedžerov v dobe, keď aspoň na chvíľku hýbala svetom šoubiznisu kvalita.
Začnem zostra - hudba nie je ani originálna, ani majstrovsky zahraná, ani zvukovo kryštalická a vlastne ani extra zapamätateľná. Pätnásť- až sedemnásťroční mladíci sa inšpirovali dobovými krautrockovými veličinami, pridali vplyvy progresívnych rockových telies z Veľkej Británie, nažhavili zvuk a v tvrdom šate vypľuli zo svojich uhrami týraných hláv koncepčný album o potope sveta.
Na druhej strane, gitarová tvrdosť, hoci neotesaná, parádne organové úvody a vyhrávky (klávesák bol z celej zostavy hudobne najzdatnejší), priehrštie melodických motívov a snaha o progresivitu, to všetko je prítomné a baví ma to. Kiežby aj dnes existovali pätnásťroční frackovia, ktorí by boli inšpirovaní najvyššími métami a chceli sa naučiť hrať takto.
↧