Zostava Audience sa pre štvrtý album značne rozrástla. Asi mala dosvedčiť, že kvantita kvalitu nezaručuje.
Najkrajšia, najlepšia a najpodmanivejšia skladba v jednom je hneÄŹ prvá Stand by the door. SkÄşbiĹĄ dychovku a swingujĂşcu popovku (Seven sore bruises), to som však neÄŤakal. Dalo by sa pokraÄŤovaĹĄ skladbu po skladbe, celkovo v tom nevidĂm moc zmyslu, tu si niekto havajĂłzne popiskuje (Hula girl), tam sa Ărska Äľudovka zamieĹ�a s country (Barracuda Dan), inde si zájdeme do cirkusu (Party games) a pod. MyslĂm si, Ĺľe skupina prekroÄŤila pomyslenĂş ÄŤiaru medzi krásnou akustickou melodickou hudbou a popĂkom (hoci melodickĂ˝m a akustickĂ˝m). Pre mĹ�a na škodu veci, verĂm však, Ĺľe masám by to mohlo byĹĄ po vĂ´li, navyše, je v tom stále ešte kus kvality (Ain’t the man you need, In accord, Trombone gulch), ktorá materiál zachraĹ�uje od bezduchosti.
V diskografii skupiny Audience sa tento album s poradovĂ˝m ÄŤĂslom štyri umiestnil v pelotĂłne mojej obľúbenosti na priliehavom štvrtom mieste. Stand by the door a In accord to nezachránia, ak však máte chuĹĄ na kĂşsok popĂku z obdobia, kedy to slovo ešte neznamenalo okamĹľitĂ© zhnusenie, pokojne si tento obed doprajte.
↧