Tony MacAlpine dosiahol svoj vrchol hneď na druhom štúdiovom albume. Viacero odborníkov hodnotí za viac zásadný skôr prvý album Edge Of Sanity. Podľa môjho názoru predčil Maximum Security prvý album v rovine nápadov, výrazu a zvukovej kvality.
Na tomto albume MacAlpine zmiešal atraktívnym spôsobom neo-klasický metal spolu s výrazným podielom melódií a progresívneho feelingu. V tej dobe aj tieto shredderské albumy posunuli techniku gitarovej hry o kúsok ďalej a preto majú ešte aj dnes svoj význam.
Už úvodná skladba navodí krásnu neo-klasickú atmosféru. Citovanie klasických postupov zmiešava MacAlpine v skutku neotrepaným spôsobom. Jeho gitarové a klávesové vstupy majú premyslený charakter a pôsobivosť.
Moja najobľúbenejšia náklepovka od Tonyho MacAlpinea je druhá skladba Hundreds of Thousands. Deen Castronovo predvádza na bicích famózne divadlo a rýchle gitarové breaky majú v hlavnej myšlienke aj svoju pointu. Veľmi podarená a energická záležitosť.
Spomalenie príde vhod a Tears Of Sahara je krásnym melodickým momentom na tomto albume. Práve melodický prístup otvára pre poslucháča svoju náruč a práve to pôsobí v konečnom poslucháčskom zážitku veľmi osviežujúco.
Podobným spôsobom by som označil aj nasledujúcu o čosi rýchlejšiu melodickú bombu Key To The City. Výborne skomponované myšlienky a gitarové témy zapadajú do seba ako kľúč do zámku. Práve tie otvoria pomyselné dvere do duše Tonyho MacAlpinea, ktorý sa aj pocitovo snaží zasiahnúť vaše uši.
Ďalší gitarový orgazmus prichádza v The Time And The Test. Krátka, ale zato úderná skladby s výbornými sólami a vymakanými bicími Castronovu.
Ešte lepšia mi pripadá The King's Cup s gitarovým hosťom menom Jeff Watson. Klasické témy a sóla majú svoj stret v optimistickom gitarovom refréne. Samozrejme je tu výbušná rytmika, ktorá dotvára neo-klasickú atmosféru.
Jedna z mojich veľmi obľúbených skladieb sa ukrýva pod názvom Sacred Wonder. Na prvý pohľad sa skladba javí ako klasická metalová klepačka. Potom príde zlom v podobe neskutočne nádherného gitarového refrénu, ktorý má klasický podklad. Neviem odkiaľ vzal myšlienku, lebo nie som úplne odborník na klasickú hudbu, ale v konečnom vyznení je to parádny song.
Chopinova etuda Etude #4 Opus #10 poteší moje ucho svojou náročnosťou a MacAlpineovou technikou klavírnej hry.
Do toho ako z veľkej vody vpáli The Vision so svojimi vyťahovanými gitarovými motívmi a ťažkými technickými sólami. Na trochu rockovejšiu nôtu hrá Dreamstate a musím povedať, že je to podarená vec. V nekľudnej rytmike si MacAlpine nájde priestor pre krásne harmonické sóla. Hlavný motív je skvelo vymyslený a povyšuje tento song na veľmi estetický poslucháčsky zážitok.
Podledná skladba Porcelain Doll je MacAlpineovou poctou klasickej hudbe. Pomalá rytmika a atmosférické klávesy robia podklad pre jeho gitarové etudy. Vydarený a hlavne emocionálny koniec tohto skvelého albumu.
Tony MacAlpine si svoje miesto medzi gitarovou elitou jasne zaslúži aj kvôli tomuto albumu a hlavne pre svoj talent. Jedna záslužná vec sa mu ale nedá uprieť a to je to, že metalovým a rockovým fanúšikom podsunul aj klasickým skladateľov, ktorí majú na rockovú a metalovú hudbu svoj zásadný vplyv. Všetko robil hlavne z veľkej úcty k nim a rozšíril ich geniálny odkaz aj na vtedajšiu poslucháčsku generáciu.
↧