Debut Led Zeppelin určite posunul hudobný vývoj. Veď táto kapela ovplyvnila kvantum hudobníkov a jej prínos pre hudbu je obrovský. Napr. takí sabbati len s utajeným dychom, obdivom a závisťou počúvali tento album keď vyšiel a ich bubeník Bill Ward tvrdí, že pozorne počúval Bonzovu hru a preberal od neho jazzové prvky. Kdeže sa však Ward hrabe na Bonza..., lepší vzor si vybrať asi nemohol. Poďme k albumu.
Úvodná Good times, bad times je vynikajúca štartovacia pieseň. Energická, pozitívna, skupina je absolútne perfektne zohraná, Jimmy tu má skvelé sólo. Nasledujúca pieseň nás opäť presvedčí o kvalitách tejto skupiny, Plant je (nielen) tu fantastický! Ako 8-9 ročný fagan som si na ňu trochu ťažšie zvykal, trochu neskôr sa mi však náramne zapáčila, čo trvá dodnes. You shook me je geniálne spojenie rocku a blues. Klasika Willieho Dixona im vyšla perfektne. V bluesrocku boli dominantní - spôsob, akým títo chlapíci spájali rock a blues je nedostižný. Snáď mi to páni z Ten years after (alebo z Cream či z Free alebo Rory, či Mayall) prepáčia, ale pre mňa sú zeppelíni určite najlepšou bluesrockovou (aj keď nie čistokrvnou bluesrockovou) kapelou aká tu bola. Plant – 18 ročný tínedžer spieva geniálne, rovnako geniálne hrá rovnako starý Bonzo a zvyšok kapely tiež nebol o mnoho starší (22, resp. 24 r.). Všetci mladí, pritom bezchybní muzikanti. Dazed and confused je vynikajúci kúsok, ktorý patrí medzi naj od tohto kvarteta. Pozor, niečo tak skvelé človek nepočuje často. Každý z členov tu predvádza svoje umenie v celej kráse. Pieseň nám ponúka mimoriadne, bravúrne výkony – ten spev, basgitara, bicie, gitara. Iní hudobníci by sa mohli učiť u najlepších učiteľov a cvičiť spolu roky rokúce a výsledok by bol... neporovnateľný. Prečo to vlastne píšem? Jednoducho, neviem vyjadriť to, čo stvárajú títo virtuózi, majstri, to treba počuť. Nasledujúca, Your time si gonna come, nás po predchádzajúcej hudobnej smršti ukľudní. Je to taký zeppelínovský štandard, čiže skvelá pieseň. Black mountain side je veľmi zaujímavá pieseň – inštrumentálka, krásne zahraná. Žeby predzvesť kúskov na Trojke? Communication breakdown – považujem za jednu z naj piesní vôbec. Vynikajúci, bezchybný, geniálny kúsok. Plant je tu nenapodobniteľný. Nikto to tak nikdy nezaspieva. Pre mňa osobne je Plant tzv. „nespievateľný spevák“ z hľadiska mimoriadnej náročnosti jeho vokálneho prejavu, určite nr. 1. Počul som mnohé covery tejto piesne, ale na spev sa nechytá nikto... až kdesi veľmi ďaleko je Dickinson a potom veľmi, veľmi ďaleko opäť nikto... Plant je len jeden. Rytmika je parádne úderná a perfektne frčiaca. Jimmy Page nám ponúkne fantastický riff a sólo. Obe radím k najlepším, aké som kedy počul. Jimmy je proste macher. Viem, že hudobný vývoj nestojí len na jednej piesni, ale ak by sa ma niekto opýtal, ktorá pieseň podľa mňa najviac ovplyvnila vývoj hudby, tak by som spomenul práve túto. Prečo? Mohol by som zájsť ešte ďalej a povedal by som, že moment, ktorý podľa mňa najvýraznejším spôsobom vstúpil do dejín hudby je Jimmyho riff v tejto piesni. Áno, tento riff podľa mňa výraznou mierou prehovoril do uší hudobníkov a stal sa im tak múzou. Čo bolo predtým? Beatles hrali inak, Dylan tiež, Stouni taktiež a to isté platí aj pre Cream, ale tento riff to je niečo, čo nemá obdoby, naozaj. Ďalej sa hralo podobne a riffovalo na tento spôsob... môžem spomenúť napr. Paranoid. Aj v 80.-tych rokoch heavy metal, či NWOBM – cítiť v tejto hudbe aj Jimmyho jasný odkaz. Myslím, že mnoho riffov by tak neznelo nebyť tohto Jimmyho parádneho kúsku v Communication breakdown. Pre škatuľku hard a heavy je to určite obrovská inšpirácia. Táto krátka pieseň znamená pre mňa veľmi veľa. No dosť bolo o zamyslení sa nad významom jednej významnej piesne, radšej už končím, lebo sa na mňa zosype vlna kritiky, že čo si to dovoľujem písať a aký význam dávam jednej (navyše len 2,5 min.) piesni. Jasné, že nie len ona mala vplyv, je tu aj veľa ostatných piesní, albumov, hudobníkov. To som si len sám odpovedal na otázku, ktorú som si vyššie položil... povedz len jednu pieseň... tak som povedal. Nasleduje I can´t quit you babe. Ďalší Willieho cover, ďalší geniálny bluesrock, špičkový výkon celej štvorky. Album uzatvára How many more times. Vynikajúce ukončenie vynikajúceho albumu. Svižná hardrocková záležitosť. Opäť nedostihnuteľný Plant a skvostné výkony muzikantov. A tá brutálna rytmika! Taký Slipknot (fúj, prečo tu spomínam ten hnoj) môže mať aj troch bubeníkov, nikdy by však nevytvorili niečo ani zďaleka podobné tomuto. Záverečná pieseň albumu je proste super.
Poznám veľa vydarených debutov, ale takto namakaný nie je ani jeden. Pre mňa nielen debut všetkých debutov, ale aj jedinečný album, ktorý ponúka to, čo máloktorý. Veď ide o zeppelínov, tak niet sa čomu čudovať. Vysoko kvalitné výkony a geniálne nápady idú spolu ruka v ruke. Unikát!
↧