Mám taký pocit, ako keby toto album naštartovalo novú éru The Doors. Prvé tri albumy sú viacmenej podobné (neviem v čom, proste to tak cítim) a štvrtý je taký prechod. No a Morrison hotel je niečo úžasné. Naozaj z toho vyžaruje hudba a slová ľudí, "čo vedia". Neviem to vysvetliť, ale je to také album plné hudby, z ktorej vyžarujú životné skúsenosti, neviem to lepšie nazvať. Aj keď sa tu nájdu aj veci z obdobia prvého či tretieho albumu.
Roadhouse blues to poriadne nakopne, je to úprimná skladba, z ktorej sála naozaj blues. Potom príde jeden úžasný klenot Waiting for the sun, to je neskutočné nádherná skladba (odporúčam aj verziu Davida Byrona). You make me real je starý dobrý The Doors - émócie, chuť žiť naplno. Peace frog je zas zaujímavý zvláštny song, neuveriteľne chytľavý. Potom príde dávka melanchólie v podobe balady Blue sunday. Ship of fools a Land ho nám to opäť pekne rozbehnú, avšak tajomná The spy zas naopak spomalí. Nasleduje vyznanie Patricii Queen of the highway (na bonusovej verzii aj v zaujímavej jazzovej verzii) a potom jedna z najkrajších a najkrehkejších vecí od The Doors - Indian summer. Krása... No a koniec opäť typický pre albumy The Doors - nadupaná vec Maggie M Gill. Nedá mi nespomenúť živú skladbu Somday soon z Essential rarities, ktorá spadá do obdobia tohoto albumu, naozaj by sa tu hodila. Takže - The Doors majú na konte už piate päťhviezdičkové album v rade. U mňa.
↧