Človek toho objaví v detstve mnoho. Niečo sa mu vryje do pamäti poriadne hlboko. To platilo aj v mojom prípade a preto „niečo z toho“ trochu opíšem. Pri objavení tohto kúsku stál tiež otec – kto iný. Tento album mal nahratý na kazete, kde som si mohol zreteľne prečítať jeho názov a tiež aj interpreta. Nakoľko som od uriášov poznal už Look at yourself, tak som sa tešil. Mal som asi 8 rokov.
Úvodná Bird of prey je vynikajúcim otvárakom. Pri Byronovom jačáku „oúúúú“, mi doteraz behá mráz po chrbáte (doslovne, áno mrazí ma pri tomto jeho výkriku a v detstve som sa dokonca aj bál, ale aj tak som to mal rád). Masaker! Jačákofili (medzi ktorých sa hrdo hlásim) si prídu na svoje. Na svoje si prídu aj fanúšikovia Kinga Diamonda. Práve tento dánsky metalový spevák uvádza Byrona ako svoj vzor a vokálnu inšpiráciu. Niet sa čomu čudovať... Pieseň je solídny hardrock, všetko do seba výborne zapadá a môžeme sa tak tešiť na ďalšie piesne. Nasledujúca, Park, je nádhernou ukážkou skladateľského majstrovstva, použitia viac hlasov a v jej jemnom prevedení pôsobí neodolateľne. Tu nemôžem nespomenúť aj to jazzové odbočenie, ktoré možno do piesne nepasuje, ale nadchýna taktiež. A máme tu už Time to live, hardrockový kúsok, aký sa od týchto muzikantov žiada a ktorý nejedného rockera naplní blahom. Ďalšia, Lady in black, je určite naslávnejší kus od tejto kapely. Táto jednoduchá pieseň s (až) brutálne chytľavým popevkom sa mi neobohrá nikdy – aj keď od kapely mám mnoho obľúbenejších vecí. Veľmi vydarená pieseň. Nasleduje High priestess, udržiavajúca album na dostatočnej výške a kvalite piesní. Je to uriášovský štandard, ktorý nám ponúkne aj skvelé gitarové sólo, ukončujúce pieseň. Album uzatvára opus magnum s názvom Salisbury, teda titulná pieseň albumu. Čo dodať k tomuto veľdielu? Kapela je fantasticky zohraná s orchestrom. Človek má z toho až zimomriavky a možno to nazvať aj hudobným orgazom pre uši. Obe zoskupenia vytvárajú neuveriteľne silný celok a to je pre poslucháča skutočne nádherný zážitok, ktorý ešte umocňujú sólové časti hrdinov tohto diela, ako napr. fantastické gitarové sólo Micka Boxa, ktorý sa tu dostatočne vyblázni alebo nenapodobniteľné vokálne party pána speváka - Davida Byrona. Titulná pieseň iba dokazuje, že materiál jej predchádzajúci nie je náhoda, ale že sa jedná o výbornú rockovú kapelu s výbornými hudobníkmi, ktorá má v dejinách hudby svoje nezastupiteľné miesto.
Album tvorí šesť rozdielnych piesní, žiadna sa nepodobá na inú. Možno kapela hľadala svoj zvuk a možno ukázala, že to vie aj takto. Pre mňa je to jednoznačná záležitosť. Každá pieseň prekvapuje, každá vie zaujať. Hudobníci sú páni, hodní svojho pomenovania v tom najlepšom zmysle slova a ponúkajú nám porciu skvelej hudby vrcholiacu záverečnou skladbou – sakra, tí to ale vedia!
↧