V dobách, keď som sa intenzívne zaujímal o všetko, čo zapadlo prachom (síce to platí stále, ale vtedy som bol ešte v podstate neznalý naivný zberateľ, dnes už som iba neznalý), som sa na odporúčanie snažil o sto šesť zohnať nemeckú skupinu Abacus. Vraj mala stáť za to. Naveľa sa mi podarilo dostať (zapožičať) ich tretí a štvrtý album na jednom CD od pokútne vyzerajúceho labelu Progressive line a bolo to, načo to tajiť, veľké sklamanie. Popový rock pre rádiá, hoci príjemne prezentovaný, ma veľmi nebavil, časom som si však zvykol a schuti vypočul. Po objavení Progboardu som tuším jednu z prvých mojich recenzií venoval albumu Midway, kde som svoje sklamanie netajil (a ani jeho prístupnosť, ktorá ma časom dostala). V tých dobách sa ešte na progboarde menej písalo o tom, čo kto práve počúva a viac sa venovalo tomu, čo ako kto počuje, nuž vzápätí prišla milá ponuka od Antonyho, ktorý sem už dlhšie neprispieva, že by mi ponúkol ich debut, ktorý je na tom vraj podstatne lepšie. Neodolal som, prehľadal poskytnutý zoznam predajných CD a vybral ešte pár ďalších (napr. fenomenálny album chlapíka menom Julian Jay Savarin), aby zásielka nebola pritenká. A tá napokon dorazila (Antonymu ďakujem), pre zmenu od pirátskej značky Walhalla Reords, takže teraz môžem venovať pár slov aj debutu jednej zo zabudnutých nemeckých skupín. Takže do toho!
Sedem skladieb najlepšie charakterizuje výraz pohoda. Ľahký rock kombinovaný s jemnými náznakmi tu džezu, tam blues, inde zasa folku, no a úplne inde aj klasiky, je vskutku príjemný. Na úvod je tu Pipedream revisited (part I & II), dielko vskutku art rockovo rozkošatené, prím hrajú klávesy, čo mi sedí. Náznaky classical rocku ma rovnako chytajú za srdce, nuž tento bezmála desaťminútový opus nemôžem hodnotiť inak ako super. Svižná klávesovka Capuccino sa dosýta vyblázni v rôznych inštrumentálnych hrách, medzihrách, dohrách (prehrách nie, čo si to myslíte, hanba Vám!), ostrejšia gitara si tiež vezme slovo, paráda. Aby sa nepovedalo, že spevu je pomenej, nasledujúca classical rocková skladba Don’t beat so on the horses využíva aj ľudský hlas. A je to milé. Akustická oddychovka Song for Brunhilde neurazí, ale v kontexte albumu ju považujem za slabšiu. Aj keď sa snaží sitarovať a kladie dôraz na pokojné plynutie. Akési meditácie v mierne snovom opare nesú meno Song for John and Yoko, našťastie sa skupina nakopne do svižnej spievanej pasáže, ktorá znesie označenie rock pre masy. A to nie je všetko, pochodový rytmus na virbel si zaslúži zmienku, i keď ide iba o krátku medzihru. Psychedelický blues rock krížený s Gentle Giant, Radbod blues, nemá chybu. Cez nejaké efekty do neho niečo brble spevák a potom sa všetci (a teda aj bubeník) vybláznia v (občas až džezovo uletených) sólach. Posledným zárezom na pažbe je polo akustická skladba Chestholder, jej skalp v ľubovoľnej zbierke sa vyznačuje výraznými rysmi estetiky, čo znie možno nechutne, ale skúste sa vžiť do kože Indiánov, vnímanie krásna sa národ od národa líši. Príjemné podkreslenie klávesov dodáva tejto trofeji príjemný lesk. Záverečné gradovanie to už iba podčiarkne.
Album Abacus sa počúva sám, je fakt dobrý, a preto mu dávam 3,5 hviezdy, subjektívnym nadržiavaním polku pridám, oproti svojim nasledovníkom (ktorých som počul, druhý album ma zatiaľ úspešne obchádza, asi vie, prečo) je to vskutku hudba o niečom úplne inom (a lepšom).
↧