Túto superkapelu som mal česť spoznať až neskôr. Vedel som, že existuje, ale nič z jej tvorby sa ku mne dlhší čas nedostalo a okrem toho som stále mal čo počúvať. Na základe rôznych recenzií a odporúčaní som sa tešil, kedy si aj ja budem môcť vypočuť toto ospevované zoskupenie. Z jedného uhla pohľadu som sa teda tešil, avšak z toho druhého som bol skeptický. Stál som pred otázkami: 1. Osloví ma ich hudba? 2. Ak by sa mi aj páčila, tak bude mať táto skupina miesto v mojom „hudobnom srdci“ popri mojich obľúbencoch (Deep Purple, Uriah Heep, Led Zeppelin, Pink Floyd, Jethro Tull), ktorých som spoznal a počúval už od skorého detstva? Zmestí sa tam medzi nich? Alebo títo moji obľúbenci, ktorí „tam“ už natrvalo zapustili korene, nevpustia medzi seba nikoho ďalšieho (identické myšlienky som mal aj pri ďalších interpretoch, o ktorých som síce vedel, ale v porovnaní s vyššie spomenutými, spoznal trochu neskôr: Rainbow, Janis Joplin, Thin Lizzy, Yes, Ten Years After, Gentle Giant)? Nuž, rozhodol som sa, že začnem týmto albumom. Zaujal ma obal, ktorý sa mi veľmi páči a oslovil moje estetické cítenie a svoje do toho priniesli aj chýry o troch „veľkých“ piesňach, zdobiacich album.
Už úvodné tóny albumu ma dostali do kolien. Skutočne, pri počutí čarovne znejúcich klávesov Tonyho Banksa, sa mi zachveli nohy a tušil som, že mám do činenia s niečím výnimočným. Gabrielov spev a spôsob, akým tu spieva, ma uchvátil. Pieseň sa takto krásne tiahne v pomalom tempe. Neskôr prichádza k zrýchleniu, pritvrdeniu a predvedeniu sa všetkých hudobníkov. „Tak to sú skutoční majstri!“ – prebehlo my hlavou. Nadšenie sa ku konci skladby ešte zväčšovalo. Kapela nám servíruje prekrásne hudobné motívy a predvádza svoju virtuozitu. To striedanie melancholicko-abstraktných hudobných plôch s rýchlejšími a tvrdšími časťami, kde sa každý predvedie ako skutočný majster svojho remesla a popri tom všetkom ešte Gabrielov dokonalý spev a jeho práca s hlasom, robia túto pieseň jednou z najgeniálnejších, aké som vôbec počul. Artrock v čírej dokonalosti, artrock ako z rýdzeho zlata, ako precízne vybrúsený diamant. Radím ju dokonca pred ďalšie veľdielo týchto velikánov - Supper´s ready a medzi moje absolútne naj piesne. Po tom, ako nám Musical box vyrazí dych, nasledujúca krátka pieseň – For absent friends, nás uvedie do pohody a príjemnej atmosféry. Po jej doznení sa na nás však vyvalí ďalší „megasong“: The return of the giant hogweed. Pieseň je ukážkou bombastického artrocku made in Genesis. Je trochu tvrdšia a ani na sekundu nezapochybujete, že sa nachádzate v prvej lige. Vyzdvihnem predovšetkým klávesy a bicie. Nasleduje skvost s názvom Seven stones. Súhlasím s tvrdením, že je to skrytý klenot albumu a tvorby Genesis vôbec. Jedinečná vec s nádherným vokálom. Ďalšou v poradí je trochu komická Harrold the barrel, ktorá je tak urobená schválne. Trochu kratšia a razantná skladba s rýchlejším tempom určite zaujme. Po nej tu máme nádherne a neodolateľne dvojhlasne zaspievanú Harlequin. Gabriel s Collinsom to zvládli na výbornú. Album uzatvára ďalšia dlhá pieseň – The fountain of salmacis, ktorá je len potvrdením toho, že progresívny rock v podaní tejto pätice je umenie najvyššieho rangu.
Pre mňa najobľúbenejší album od Genesis a hodnotím ho aj ako ich najlepší. Od začiatku do konca ho zdobia artrockové skvosty s nádhernými melódiami. Čo po doznení albumu dodať... To je UMENIE!!!
P. S. Je priam neuveriteľné, že v čase vydania albumu mali členovia kapely len 20-21 rokov (čiže pri nahrávaní predošlého skvostu to bolo ešte menej aj keď s trochu inou zostavou). Úžasné!
↧
