Album číslo 4 pokračuje tam, kde skončilo číslo 3.
Osem skladieb zaobalených po vzore moslimských žien do sterilného „ejtýs“ zvuku núka pre istotu aj nestráviteľný pop (ba čo viac, aj funky). Radšej to ani nebudem opisovať, z úcty k čitateľom. Vážim si každú kapelu, ktorá sa dokázala vyhnúť davovému šialenstvu vtedajších hudobných trendov. Toto nie je ten prípad a nikomu by som toto dielo neodporučil. Ani tým, čo majú takúto hudbu radi. Načo. Rád by som niečo vyzdvihol, ale neviem, či to, že napríklad medzi skladbou Doteky a hocičím od Michala Davida nedokážem nájsť päť rozdielov, je ono.
Sklamanie.
↧