Wish you were here - prvý album, ktorý som počul od Pink Floyd. A že ma chytil, ako nejaká (akože) krásavica starého milionára, to bolo od začiatku jasné. Shine on you crazy diamond je klenot z kategórie najjagavejších a nemal som problém zaľúbiť sa ani do ostatných piesní menovaného albumu. To však zákonite vyvolalo túžbu, po ďalších dielach týchto muzikantov. Otec mi v detstve často spomínal predovšetkým The dark side of the moon. Doslova ho ospevoval a nevedel ho vynachváliť. Moja zvedavosť tak rástla, pretože jediný album od Pink Floyd, ktorý sme mali doma, bol Wish you were here. Raz priniesol domov práve Odvrátenú stranu mesiaca...
„Máme doma album The dark side of the moon od Pink Floyd!“ – takto som vykrikoval a neveril som, že som sa toho momentu dočkal. „Veď to je ten ospevovaný album! Super!“ – neprestával som kričať. Bol som v 9. ročníku základnej školy, keď sa toto všetko udialo. Celý bez seba som vkladal cd-čko do prehrávača a ruky sa mi triasli ako nejakému starému notorikovi. Po piesni Breathe in the air, ktorú som vypočul asi do polovičky, som prehrávač nemilosrdne vypol. To, čo sa ozývalo z reproduktorov, na mňa pôsobilo ako studená sprcha. Nechcel som veriť, že skupina, ktorá stvorila geniálny album Wish you were here, mohla vyprodukovať niečo také. Toto som dlho nevedel rozdýchať a bolo to jedno z najväčších sklamaní, aké som dovtedy v živote zažil. Po dobu vyše dvoch rokov som sa neodvážil pustiť si tento album. Cítil som sklamanie, znechutenie a hnev zároveň. Vôbec som albumu nedal šancu a ten kúsok po približne polovicu piesne Breathe in the air, ma neoslovil vôbec, ba dokonca znechutil. Wish you were here som zbožňoval od začiatku do konca a nedal som naň´ dopustiť, ale to, čo som počul na Odvrátenej strane mesiaca, som nemohol stráviť. Tak po spomenutom čase nastal pokus č. 2:
Album som si začal púšťať častejšie. Do hudby, ktorú ponúka som postupne a pomaly vnikal. Čím ďalej, tým viac sa mi však páčila. Album je jeden nádherný jednoliaty celok, kde všetko do seba presne zapadá a ja sa pri počúvaní len nechám unášať touto skvelou hudbou a hovorím si, že je stvárnením dokonalosti zvuku, dokonalosti podania, dokonalosti muziky. Pre mňa je tento album synonymom slova hudba. Ako tínedžer som niekedy hrával počítačové hry, kde mal nejaký hrdina alebo skupina dobrodruhov splniť danú misiu. Ak by som to preniesol do sveta hudby, tak možno povedať, že títo štyria hudobníci dostali za úlohu splniť misiu (ale od koho? – to je jedno, je to len moja fantázia), výsledkom ktorej by bolo ozrejmiť ľudstvu, čo je to hudba. Slovníkové definície sú (takmer) na nič, no toto dielo je pre mňa synonymom hudby a im sa misia vydarila na sto percent. Neberte ma doslovne, ale inak hudbu albumu neviem opísať. Samostatne chcem upozorniť na pieseň Time, kde ma Gilmour nádherné, uchu lahodiace sólo. Takto to vie len on. Moje uši ho milujú!
Toto dielo vynieslo skupinu na absolútny vrchol a prinieslo jej obrovský úspech. Je paradoxom, že album, na ktorom spievajú (viď Money), že peniaze sú koreňom všetkého zla, im tých peňazí priniesol naozaj hojnosť. Týmto albumom začala skupina éru tzv. koncepčných albumov a je to skutočne pozoruhodné obdobie v dejinách hudby, ktoré skupina obohatila svojim jedinečným a originálnym poňatím (art)rocku. Progresívny rock made by Pink Floyd znamená najvyššiu kvalitu. Týmto albumom začala aj moje najobľúbenejšie obdobie. Predošlá tvorba kapely je kvalitná, ale koncepčne ladené albumy ma úplne dostali svojim nápadom, námetom, textami a vôbec, celým spracovaním. Najdôležitejšie je, že ma dostali hudbou, pri ktorej nemám slov. Texty sú tiež na úrovni, na akej ich nemali pred tým a ani potom nielen títo hudobníci, ale azda ani žiadni iní. Napriek textom, nech sú akokoľvek podnetné, je pre mňa hlavným bodom záujmu hudba. Toto obdobie ma fascinuje aj preto, lebo môj obľúbenec Gilmour tu predvádza výkony a ponúka predovšetkým také gitarové sóla, ktoré patria do výstavnej skrine umenia.
↧