Druhý album Pavlov’s Dog sa volá At the sound of the bell a začína tam, kde prvotina skončila.
Takže je tu hneď na úvod jemná balada She came shining s tradične naliehavým refrénom. Aj tak sa však nemôžem zbaviť dojmu, že sa kamsi vytratila chuť všetko preháňať za hranicu bežných citových vydieraní. A to je škoda. Standing here with you (Megan's song) uspáva až priveľmi, Mersey si mohla odpustiť saxofón, Valkerie sa snaží o istú dávku smutnej nálady, čo sa mi páči, Try to hang on naberá tempo, pričom sa vyhýba akejkoľvek búrlivej a neviazanej polohe, čo je vcelku umenie, ja by som sa nezdržal. Gold nuggets má v sebe konečne iskru debutovej melanchólie (akokoľvek rozporuplne to znie), She breaks like a morning sky korčuľuje po tenkom ľade swingujúceho rytmu a nemiestneho gýču, ktorý zaisťujú dychy. Majestátny úvod Early morning on ma preberá z podriemkavania, ale priskoro sa z toho vyliahne ďalšia jednoduchá balada. A tak prichádza obligátne „to“ najlepšie na koniec. Did you see him cry sa spočiatku snaží budiť dojem, že pôjde o klavírnu kompozíciu, ale postupne sa nabaľuje rytmika, klávesy i gitara, ktorá konečne aj sóluje. Prekvapivo artrocková zmes striedajúcich sa motívov a rozľahlých (na pomery albumu) inštrumentálnych pasáží pôsobí, ako keby sa do spolku tradičného vyšívania čipiek priplietol Strihoruký Edward a vniesol tam trochu vzruchu.
Príjemný album, trošku moc umravnený na môj vkus (miestami až nudný), čo neznamená, že si ho občas rád nevypočujem.
↧