The wall. Po tomto albume s jednoduchým názvom a ešte jednoduchším obalom, som dychtivo túžil, pretože som chcel počuť ďalší z koncepčných albumov od Pink Floyd.
Bombastický úvod znie In the flesh a považujem to za jednu z najvydarenejších vecí kapely. Po tomto fantastickom úvode, moje nadšenie neklesá, ale ďalšími piesňami sa upevňuje. Sme svedkami hudby, ktorá je netradičná, nekonvenčná, zaujímavá a oslovujúca. Jedna pieseň je lepšia ako druhá a mnohým hudobníkom by nestačila ani celá diskografia na zozbieranie takých piesní, aké máme možnosť počuť na tomto albume. Čo pieseň, to hudobný zážitok. Muzikanti sú excelentne zohratí a výsledok je počuť. Jednotlivé piesne na seba nadväzujú a je radosť to počúvať.
Niektoré z nich (popri úvodnej) však spomeniem osobitne (ďalší odstavec kľudne preskočte – sú to iba myšlienky, ktoré mi pri počúvaní víria hlavou):
Another brick ... časť II. je protestsong so silnou atmosférou, ktorú umocňuje detský chór. Niekto sa raz vyjadril, že mu to pripomína disco. Ak by sa na diskotékach hrali také piesne, tak by som tam bol pravidelne. Tiež som počul názor, že je to komerčná záležitosť. Ak by sa v tých našich rádiách a telkách objavovali takéto „komerčné“ piesne, tak by som bol veľkým fanúšikom týchto médií. Sólo je super a to platí aj o texte. Text je vyjadrením pocitov asi každého školáka (ja som sa s ním ako žiak stotožnil). Na strednej škole som to chcel pustiť v školskom rozhlase (ako venovanie) ku Dňu učiteľov, ale márne. Rozhlas mali na starosti dievčatá zo školy a ich „cenzúrou“ to nemalo šancu prejsť. Škoda. Ak by tam však sedeli „naše dievčatá“ – Walrusa alebo Kristýna, tak by prešlo zrejme nielen to. Všetky časti Another brick... stoja za povšimnutie. Na Goodbye blue sky milujem tú mrazivú dvojtvárnosť. Pieseň Empty spaces mám veľmi rád. Keď som ju doma pustil mame, tak sa trochu zhrozila a opýtala sa, či spevák neutrpel nejakú traumu (ani len netušila, akú mala pravdu; Waters je majster vyjadrenia rozpoloženia duše človeka „zafarbením“ svojho hlasu) a po chvíli povedala, že nech to vypnem. Poznám oveľa lepších spevákov ako je Waters, ale tak ako on dokáže vyjadriť obsah textu piesne „nastavením“ svojho hlasu, to nedokáže nikto. Aspoň podľa mňa nie. Ten jeho vokálny prejav je tu hotové psycho. Táto výpoveď človeka trápeného svojimi vnútornými démonmi je úchvatná (zažiť by som to však nechcel – to prevedenie je však zdrvujúce) – zvládol to dokonale. Z týchto dvoch piesní (7., 8.) mám vždy zimomriavky. Sú to moje srdcovky. Hey you je jeden z vrcholov albumu. V piesni, okrem melancholickej atmosféry, ktorá mi tu veľmi sedí, zaujme predovšetkým Gilmourove gitarové sólo, ktorého sa neviem nabažiť. Vrchol albumu sa volá Comfortably numb. Na jednej strane je tu Watersov nenapodobniteľný vokál, ktorým dáva piesňam výraznú pečať a na strane druhej, melodický Gilmourov spev, ktorý, popri Watersovom mierne šialenom speve (nemyslím to hanlivo, práve naopak – je to dôkaz Watersovej schopnosti prispôsobiť svoj hlasový prejav obsahu textu), pôsobí ako balzam na uši. Gilmour nie je žiaden Byron, ale jeho melodický hlas takto ozdobil už mnoho piesní. Po prvom refréne príde nedlhé, ale nádherné - prenádherné melodické Gilmourove sólo. Jeho kryštáľovo znejúca gitara je pre mňa vždy to, na čo sa najviac teším. David Gilmour nie je gitarista, od ktorého by sme počuli nejaké extra rýchle sóla. Jeho sóla sú však precízne a dočkáme sa v nich nádherných, uchu lahodiacich tónov, aké nám neponúkne žiaden iný gitarista. Dá si záležať na vyznení každého jedného tónu a možno povedať, že jeho gitara doslova spieva. V tom je jeho veľkosť. Gilmour s určitosťou patrí do mojej top päťky (pre kompletnosť ju doplním: Blackmore, Hendrix, Alvin Lee a Page) gitaristov. Po druhom refréne príde ďalšie sólo od tohto pána hudobníka, tentoraz však dlhšie. Vždy ma totálne, ale naozaj totálne dorazí a som úplne odrovnaný silou tohto inštrumentálneho výkonu pána Gilmoura. Viac ma vie odrovnať už len Ritchieho sólo v grandióznej a nedostihnuteľnej Child in time – to hovorí za všetko. A aby tej chvály nebolo málo, tak ešte raz zopakujem, že po gitarovom sóle zo spomínaného veľdiela párplov, je sólo v Comfortably numb druhé najzaujímavejšie, jednoducho – druhé naj, ktoré som počul. Za jediný rušivý moment považujem predposlednú, The trial. Ak však beriem album, ako koncept, kde jednotlivé piesne na seba (textovo) nadväzujú a album vytvára súvislý celok, tak sa tu, naopak, veľmi hodí. Navyše, je celkom to vtipne podaná a zaujímavá vecička.
Je to určite jeden z najzaujímavejších počinov, aké boli kedy vyprodukované. Počúvať tento album je doslova jedno veľké dobrodružstvo, ktorého sa veľmi rád zúčastňujem a pravidelne si odnášam vzrušujúce zážitky.
P. S. Vydať štyri po sebe tak silné albumy je neobvyklé. Na mňa v tomto zapôsobili viac už len zeppelíni. Je to môj najobľúbenejší štúdiový dvojalbum.
↧