Niekedy stačí k rozhodnutiu málo. Presne to bol aj môj prípad, ako som sa dostal k tomuto albumu. Obal mi ihneď padol do oka a rok vydania ešte viac (magické roky ma sklamú len málokedy). Keď som sa dozvedel, že sa jedná o hardrock (niekde boli prívlastky ako hard psych, či heavy prog), tak bolo vymaľované. Na moje „áno“ som vôbec nepotreboval veľa času. Pod lampou býva najväčšia tma a aj to bol môj prípad, pretože k albumu som sa dostal v čase keď som už pravidelne, aj keď vtedy ešte len „spoza kríčkov“ /t. j. pasívne, nebol som ešte prihlásený, pretože prihlásiť som sa chcel až vtedy, keď sa mi bude chcieť písať aj recenzie; chuť písať recenzie som dostal až po roku a pol môjho sledovania Progboardu „spoza kríčkov“ – alebo žeby som tak dlho som prekonával lenivosť? /, navštevoval Progboard. Za vyše roka som nemohol „nasať“ všetky recenzie do seba.
Úvodná pieseň hovorí jasne, že sa jedná o hardrock – spevák ryčí, rytmika búši. Proste, na úvod nám kapela ponúka výbušnú bombu, ako sa patrí. See the people creeping round je moja obľúbená pieseň. Táto hardrocková skladba nám ukazuje svoju melodickosť, ako aj svoju ráznosť a musím povedať, že obe tieto polohy jej veľmi sedia. Je to jeden z vrcholov albumu. Hardrockovú jazdu na čas spomalíme a zastávka sa volá And I have loved you. Koník si tu oddýchne a toto jeho pomalšie vyklusávanie je príjemné. Krásne vybrnkávanie a „precítený“ spev nás v tom utvrdzujú. S Freedom rider už pokračujeme v hardrockovej jazde ďalej. Má to energiu a tak to má byť! Lost control v tempe nepoľavuje a my si túto jazdu môžeme spokojne vychutnávať, aby sme sa dostali k ďalšiemu z vrcholu albumov – To greet the sun. Táto moja obľúbená pieseň má už nástup ako sa patrí – je rázny, gitara riffuje, basa pulzuje, rytmika to graduje a ja sa vytešujem. Pieseň nám ukazuje aj svoju pokojnejšiu tvár a tá jej tiež veľmi svedčí. No, uznajte sami. Jazda pokračuje a dostali sme sa k The journey, čo je šťavnatý a energický kus našej hardrockovej cesty. Koník si vyklusáva veselo-preveselo a to sa nazýva Heat of the summer. Miestami cupká, akoby chcel tancovať valčík, inokedy to však trochu rozbehne, aby sa ku koncu vypäl k mohutnej, sťa dostihovej jazde. Koník, do toho! Hyjó! Cestou po horúčave stretávame Cigánsku kráľovnú, ktorá nám (na môj údiv) robí cestu príjemnou, pretože sa prispôsobila (to slovo by som mohol podčiarknuť) našej jazde a dáva jej niečo, čo sa tu hodí (nielen deštrukčne parazituje) – sme teda radi, že nám vošla do cesty, po ktorej ideme už značne rozhorúčení z tejto jazdy. Napokon je tu už posledná pieseň a tiež jeden z vrcholov albumu. Začína kľudne, čo sa počúva veľmi, veľmi príjemne. Pred búrkou však býva ticho a tak postupne graduje, aby nás vo finále bezpečne uistila, že táto jazda bola hotová dobrodružná výprava. Refrény so mnou väčšinou nerobia to, čo s konzumentmi rádiovej produkcie, tento je však veľmi silný a jeho erupcia ku koncu je dokonalá. Spevák tu pritlačí na pílu, čo moje uši kvitujú a dostávam sa do varu. Škoda, že sa viackrát takto nepredviedol.
Koník patrí k mojim úplne naj favoritom medzi jednoalbumovkami a raritkami. Aj v celkovej mojej zbierke po ňom siahnem a je to môj obľúbený kus. Určite to nie je veľdielo ako debut Led Zeppelin, Ssssh, In rock alebo Thick as a brick, ale ja si túto jazdu, ktorú táto vykopávka ponúka, stále vychutnávam a som z nej nadšený. Stále nadšený...
↧