Je tu ďalšie pokračovanie môjho písania o albumoch, ktoré som si doma už veselo vychutnával a až neskôr som na nich natrafil aj tu, na mojom obľúbenom webe, kde sídlili už dlhšie. Opäť sa jedná o eponymný album a tzv. „jednoalbumovku“, tentoraz z Austrálie.
Hneď ako pominie vybrnkávacie intro, je zrejmé, že spoločnosť nám bude robiť ťažký nariffovaný bluesrock. To je hudba presne pre moje uši. Jasne tu badať spätosť blues s jeho pritvrdenou formou – hardrockom. Ak by niekto namietal, že aké spojenie môže byť medzi blues a tvrdým rockom, tak mu pustím túto pieseň – Ain´t no loving left. Z iného súdka je pomalšia, známa skladba Sitting on the top of the room, ktorá je výborne zvládnutá. To prevedenie a atmosféra nemajú chybu. Yesterday was today je opäť pritvrdené blues. Len tak ďalej! Got to get a message to you pokračuje v tom, čo (s výnimkou druhej) sa nachádza na tomto albume; teda v poriadnom hard (alebo heavy) bluesrocku. Trochu spomalí tempo a takto pomaly, avšak nekompromisne sa valí, skrz svoje ťažkotonážne riffy, vpred. Sila tejto hudby je tu v plnej kráse! Prečo trochu nezjemniť a nepridať aj akustickú gitaru? You don´t bother me vyhovie ako rockerom, tak aj melodikom. Ťažkopádny tvrdý bluesrock sa volá Mid morning madness. Posledná pieseň (They´re all losers, honey) nám do spomínanej hudby pridá trošku psychedélie a pekné gitarové sólo, ktoré ma oslovilo viac, ako celá pieseň.
Milovníkom spomínaného srdečne odporúčam, pohladí to uši tak, ako vie len takáto hudba. Naopak, kto nemá ťažký bluesrock v obľube, riskuje, že ho táto hudba nemilosrdne zvalcuje.
↧