Koniec šesťdesiatych rokov, Amerika a psychedélia patria neodmysliteľne k sebe tak, ako politika, lobistické skupiny a (následná) tvorba zákonov. Jednou z radu amerických kapiel produkujúcich spomínanú hudbu daného obdobia je C. A. Quintet. Obal albumu ma ihneď zaujal a bol som veľmi zvedavý aj na hudbu. Piesní je veľa, tak urobím prierez albumom:
Trip thru hell: hneď na mňa zapôsobil hlavný motív (ako som to nazval). Je to psychedelická záležitosť, naprieč ktorou sa vznáša taký zvláštny opar. Piesňou sa tiahne fantastický vokál 16-ročnej Toni Crockett. Výborne sa to počúva. Páči sa mi to a tento motív bude na albume znieť ešte niekoľko krát, čo je pre mňa pozitívum, pretože je to fakt vydarené. Je tu aj bubenícke sólo a lá In a Gadda da vida, po ktorom je tu opäť tzv. main theme, ktorá prejde do psychedelickej kakofónie a potom zas nastúpi hlavný motív. Niektoré psychedelické momenty sú vydarené, ale niektoré vôbec a je to skôr psycho, ako dávka psychedélie. Čo je jasný mínus, pretože pri niektorých pasážach ma bolí hlava (práve tým myslím to „psycho“). Na albume sa nachádzajú aj „sixtýsovky“ – veď sa v tejto dekáde nachádzame, tak prečo nie? Pri niektorých si však hovorím práve to „nie“. Radšej by som bol, keby tu neboli vôbec. Sú pre mňa typicky „sixtýsovsky“ nudné. Trpia týmto syndrómom a tak tieto popovo-psychedelické piesne nezachráni ani ich „rockovosť“. Avšak niektoré sixtýsovky môžem aj vtedy, keď v nich počuť typický popový spev tejto dekády, ktorému som na chuť nikdy neprišiel. Jedná sa o energické a svižné kúsky. Takéto mám rád. Je radosť to počúvať - akoby sa skupina prebrala z nejakej depresie a opäť začala žiť. Trip thru hell part 2 – opäť tu „vévodí“ famózna Toni Crockett, ako v duete, tak aj sólo. To dievča to poriadne valcuje!!! Cover I put a spell on you je celkom fajn. To, čo nasleduje za tým – I shot the king - si zaslúži pozornosť... A teraz: fanúšikovia Kiss a priatelia ich svetoznámeho hitu I was made for lovin´ you, pozor! V 40 min. počuť niečo nie nepodobné motívu ich megahitu – aspoň ja to tak počujem: nemôžem si pomôcť, ale vždy tam počujem niečo z menovaného šlágru Kissákov – ten ich motív, riff, popevok. Motív piesne I shot the king má (napriek svojej ťažkopádnosti) v sebe nejaké zvláštne kúzlo.
Album má spomínané klady a tiež aj zápory. Musím mať na neho náladu, ale ak ju mám, pustím si ho rád. Napriek niektorým výčitkám, ho považujem za zaujímavý produkt svojej doby, ktorý má čo povedať poslucháčovi aj dnes.
↧