Nielen za spoznanie tejto skupiny ďakujem Progboardu, konkrétne hejkalovi. Tých (skupín, albumov) by som mohol menovať mnoho, ale teraz chcem pridať pár postrehov k Jerusalem. Album som si zohnal bez váhania iba na základe recenzie. Predovšetkým hejkal má dar slova/písania recenzií a iba obyčajné prečítanie jeho recenzie ma dokáže naštartovať k zháňaniu albumu bez počutia (taký luxus by som si nemohol dovoliť len tak, ale tu sa môžem spoľahnúť /rovnako ako pri recenziách Voytusa, Boreka, Piťa, Petra Gratiasa, či gunslingera.../), ako to bolo aj v tomto prípade (a pri mnohých iných albumoch, skupinách) a album bol doma. No, čo sa neudialo! Nič. Album ma neoslovil. Hovoril som si, že predsa ma doma strašiť nebude, tak som skúšal opäť a ono to po čase začalo fungovať. Od vtedy má v mojej zbierke svoje postavenie a ja sa z neho teším.
Od hardrocku k heavymetalu - aj takto by som mohol opísať prvú pieseň Frustration. Nadupaná rytmika, riffy robiace dobrú reklamu „škatuľke“ hard and heavy, skvelé „iommiovské“ sólo. Nekompromisné riffy zdobia pieseň Hooded eagle, spevák napína hlasivky koľko vládze - od Gillana má síce ďaleko, ale jeho prejav tu verne zapadá a ja mu to všetko hltám. I see the light je ťažkotonážny hardrock s „bluesovitým“ sólom. Na takéto veci mám slabosť, čiže to je ďalšia trefa do čierneho. Pravda, asi od polovice sa zrýchli, rytmika to rozbehne, pribudnú vyhrávky, riffy a nechýba ani sóličko – výborne. Murderer´s lament nie je až taká rýchla alebo tvrdá, ale má svojskú atmosféru. When the wolf sits – v hardrocku sú chlapci očividne doma a ja, našťastie, tiež – skvelé (to by som si ale pri každej kapele hrajúcej hardrock nemohol povedať). To isté platí aj o ďalšej hard rockovej jazde – Midnight steamer, ktorú zdobia parádne riffy, skvelé sólo a neunúvajúca sa rytmika. Už pri nástupe Primitive man je jasné, že ide o ťažkú (stoner?) metalovú skladbu. Fanúšikom refrénov nie som, ale tento je vydarený, presne sa tu hodí. Žeby vrchol albumu? Sám neviem, mám ich viacej, ale jeden z nich určite. Kapela šľape na plný plyn. V strede sa to trochu zmení (k horšiemu určite nie), aby vydržali aj slabší jedinci, ale potom pokračuje „v tom svojom“ ďalej. Beyond the grave nám veselo vybrnkáva, za čím príde vážne sa tváriaci vokál podporovaný práve nie veselou rytmikou; gitara si sóluje. Táto pieseň je zvláštna, vyčnieva z radu a je to v jej prospech, ako aj celého albumu. She came like a bat from hell je ďalší presný zásah, veď táto banda si s hardrockom tyká. Spevák sa rozdrapuje ako vládze a som rád, že to vydržal. Kamikaze moth je bonus, ktorý veľmi poteší. Chlapci ukázali, že vedia hrať „sakrametsky skvele“ tvrdý rock. Vynikajúca pieseň.
Takéto zabudnuté poklady milujem. Možno chýba virtuozita - žiadny Blackmore, či Bohnam sa nekoná, ale to vôbec nevadí, pretože nechýba na kosť poctivá hudba, prekonávajúca aj v sebe sa kochajúcich akademikov, či tých produkujúcich (kvázi) sofistikované (sterilné) umenie. Spokojne tak môžem napísať: majstrovský zahraný hardrock.
P. S. Za najväčších riffmajstrov považujem Blackmorea, Iommiho a Pagea, ale tu ma to množstvo výborných riffov, ktoré zdobia album prekvapuje.
↧