A je tu dánska kapela menom Blast Furnace, ktorej v roku 1971 vyšiel jediný, eponymný album. Lahôdka z kategórie najlahodnejších.
Prvá pieseň albumu, First and last, je špičkovým spojením progresívneho rocku s tvrdým rockom a prívlastok „heavy prog“ je na správnej adrese. Lepšia pieseň na úvod snáď ani nemohla byť. Jej začiatok je tvrdý ako skala a tu musím vyzdvihnúť predovšetkým Toma McEwana za jeho zdrvujúcu hru na bicie. Muzikantom to šľape jedinečným spôsobom a ja sa rozplývam, ako emočne labilní jedinci pri telenovelách. Ginger cake pokračuje v podobnom duchu. Thor Backhausen si vynikajúco rozumie ako s flautou, tak aj s organom. Neils Vangkilde machruje na svojej gitare a ozaj mu to ide. Pochváliť však chcem všetkých. Jaywalker je ďalšie parádne predstavenie tejto dánskej kapely. Veľká škoda, že sa viac nepresadila, kvality na to má až-až. Oproti predošlým piesňam príde k zmierneniu tempa i tvrdosti, ale piesni to vôbec neškodí, práve naopak, má svojskú atmosféru. Plynie jedna radosť. Je po ňou podpísaný aj Arne Würgler a tak je aj táto, na rozdiel od prvých dvoch, kľudnejšia. Naviac, je to dôkaz, že kapela disponuje viacerými výbornými skladateľmi, čo je strašne fajn. Posúďte sami. Ďalšou piesňou z jeho dielne je pohodová miniatúrka B-Major blast, ktorá tu padne vhod a počúva sa sama, za čo môže aj Würglerova harmonika. Menovaný multiinštrumentalista má prsty aj v This time of year, kde si vzal na starosť aj vokály. Túto nádhernú baladu vyšperkuje Backhausen svojim clivým gitarovým sólom, z ktorého plnými dúškami prýštia emócie na všetky strany takým spôsobom, že konkuruje aj televíznym reláciám získavajúcim sledovanosť vďaka neveselým, emocionálne silným ľudským príbehom. Nasleduje Toytown, čo je esencia hráčskych i skladateľských schopností týchto pánov hudobníkov. Žeby vrchol albumu? Blast Furnace je pozoruhodná skupina – v mojich ušiach určite. Za zmienku stoja aj veľmi vkusné doprovodné vokály. Man bites dog – ako vo väčšine piesní na albume, tak aj tu má vokály na starosti Tom McEwan, no prekvapujúce je, že si vzal na starosť aj piano, pretože v ostatných piesňach ho zaobstaráva Backhausen. Táto smutná balada nesmierne sedí. Mňa do smútku neprivádza ani náhodou, pretože moja radosť z tejto hudby neprestáva. Perfektná ukážka progresívneho rocku a muzikantského umenia sa volá Long distance, kde hrá prím Backhausen na flaute a Vangkilde na elektrickej gitare. Ďalšia veľmi silná pieseň. Ian Anderson sa môže spokojne usmievať, nezmazateľne sa zapísal do dejín hudby. Určite nesmiem vynechať Goodbye Mr. Bobo, pretože má na albume svoje miesto. Skvele ju odspieval McEwan a Backhausen dominuje so svojim pianom. Svojská pieseň. Ďalšou, ktorá robí z albumu delikátnu záležitosť, je Dr. Night, kde chválim Backhausenovu hru a McEwanove bicie plus vokál. Výborný kus, ktorý dokazuje, že album je skrytým pokladom. Bye bye Bobo je ďalšia pieseň z dielne Backhausen/McEwan, tak je jasné, čo tu bude mať hlavné slovo. Krátka, ale určite nie do počtu, práve naopak, pekne zapadá do zloženia albumu. Poslednou je bonusová Lister du omkring hjorner, ktorú zložil Würgler a tak sa opäť jedná o pomalšiu, miestami stredne tempovú skladbu, ako je to jeho zvykom. Naviac, hlas ktorý tu môžeme počuť, patrí tiež jemu a spieva v rodnom jazyku. No, ale dáva zo seba tie emócie! Krásna melancholická a veľmi zaujímavá pieseň.
Výborný album dánskej kapely, ktorý nespravodlivo upadol do zabudnutia. Tým nechcem povedať, že ho nikto nepozná. Mám na mysli to, že tak kvalitná muzika si zaslúži byť viac v povedomí. Nuž som k tomu aspoň takto prispel, dúfam. Veď sa jedná o moju srdcovku.
↧