Blíži sa koniec roka a mnohí zvyknú bilancovať. Obvykle to síce nerobím, ale teraz si dovolím výnimku. Píšem moju 50. recenziu a pridávam 10. profil tu, na Progboard. Nechválim sa (sú tu aj väčší borci), iba konštatujem a som rád, že takéto dve maličké „jubileá“ pripadli nie príliš známej gréckej formácii Akritas, ktorá vydala svoj jediný album v dobe požehnanej. Nuž, pozrime sa mu na zúbok.
Muzika na albume je vydarenou kombináciou symfonického progresívneho rocku, artrocku, classical rocku, ale tiež aj gréckych folklórnych prvkov, ktorých zakomponovanie do spomenutej hudby muzikantom vyšlo. K tomu je potrebné ešte spomenúť, že hudobníci mali určite záľubu v talianskom progresívnom rocku. Pridajme ešte štipku psychedélie s džezom a máme predstavu o hudbe, ktorú títo muzikanti ponúkajú. Osobité čaro albumu dodáva spev v gréčtine, no inštrumentálne časti prevažujú. Niektoré hudobné motívy a nápady sú neskutočné, ako napr. v Memory – to by som dokázal počúvať aj hodiny. Ten grécky folklór tam priam brutálne a presne zapadol. Keď k tomu pripočítam ešte fantastickú sólovú gitaru, tak je jasné, že sa jedná o jeden z vrcholov albumu. Pri niektorých piesňach mám dojem, že týmto gréckym hudobníkom s nimi pomohol sám maestro Varga. A to je pre mňa veľké plus, veď tieto pasáže je radosť počúvať. Pieseň Ego hovorí za všetko. Naozaj, na Emersona by som bol prisahal, že v niektorých piesňach hrá sám majster Marián Varga. Výborným príkladom je aj Festival - geniálne! Ten hudobný motív by som vedel počúvať do nekonečna. Sólová gitara tu pekne vyšíva. Spomenuté piesne sú jednoznačne vrcholmi albumu. Za nádherné klávesové a gitarové motívy si môj obdiv zaslúžia Aris Tasoulis a Dimos Papachristou.
Niektoré hudobné motívy sú priam nadpozemské. Inak. album ponúka veľmi vydarenú kombináciu spomínaných hudobných štýlov. Po tomto gréckom zázraku sa určite oplatí siahnuť.
↧