Je to možné? Naozaj nemá ten magický hudobný rok 1970 konca-kraja, dna alebo nejakej inej hranice? Nie, nie som poverčivý na nejaké magické čísla a ani sa nezaujímam o numerológiu. Iba vychádzam z vlastnej skúsenosti. Jedná sa o ďalší skvelý album, ktorý vtedy uzrel svetlo sveta. Komu učaroval bluesrock, je na správnej adrese.
Úvodná pieseň s názvom Catfish nie je tým najlepším kúskom pre zoznámenie sa s tvorbou kapely. Táto spevná countryovka nie je práve dôvod, prečo si tento album cením. Country nemám veľmi v obľube. A to je aj jedinou slabinou albumu - ak by sa medzi bluesrock neinfiltrovalo country bolo by to podstatne lepšie – na druhej strane, tak veľa ho tu až nie je.
S ďalšou piesňou (The hawk) tu už máme bluesrock, ako sa patrí. Uvedený hudobný žáner je moja krvná skupina a tak sa pri tejto hudbe cítim ako ryba vo vode, ako prasa v bahne, ako politik pri preberaní úplatku. Poslucháč si určite všimne aj spevácky prejav Boba „Catfisha“ Hodgea, ktorý je jasným poznávacím znakom kapely. Sólo na fúkaciu harmoniku (nikde nie je uvedená) a na klávesy navádza dojem, že je to stále „tá istá hudba“, ktorú hrali černošskí bluesmani a ja sa pri nej len rozplývam ako chlapi v aute zízajúci na ženskú v mini sukni, prechádzajúcu cez priechod pre chodcov. Proste viem, že toto je muzika presne pre mňa – tie sóla sú lahôdka, pochúťka, maškrta.
No place to hide je pohodový kríženec country a blues, s prevahou prvého menovaného.
A máme tu vrchol albumu – 300 pound fat mama. Tak toto je poriadne ťažká (heh, verná svojmu názvu) bluesrocková nálož. Hodge je za mikrofónom tak presvedčivý, že by mohol ísť aj do politiky. Ten by kľudne mohol dabovať aj medveďov, o starých čiernych bluesmanov nehovoriac. Krása, krása, krása. Tá gitara, ten spev, tie klávesy, tá atmosféra, tá súhra, bicie, rytmika... To je hudba! To je muzika! Moja záľuba, môj bluesrock, moja muzika. Klenot, ktorý vrele konkuruje aj tzv. nesmrteľným piesňam.
V nasadenej úrovni sa držíme ďalej. Hodge exceluje aj v Love lights. Jeho spev je fantastický, vôbec sa nešetrí a pridal na razancii. To ale má „drajv“, to je ono! Klávesy tu robia úžasné pozadie – v jednoduchosti je krása. Gitarové sólo tomu všetkému nasadzuje korunu. Bluesrock je pre mňa nevyčerpateľný prameň pozitívnych emócií a táto pieseň to jasne potvrdzuje.
Nasleduje slabší moment – veselé, poldruha minúty trvajúce, country - Coffee song.
Reputáciu albumu napravuje Tradition, čo je bluesrock s americkou príchuťou. A opäť som ako ryba vo vode. Takáto hudba ma nikdy neomrzí – slová chvály sú opodstatnené a zaslúžené.
To platí aj o energickom, nadupanom bluesrocku s názvom Sundown. Klávesy tu hrajú skvelé podklady a tá sólová gitara! No darmo, požehnaná doba je proste dobou požehnanou.
Posledná pieseň je najdlhšou na albume a najdlhší má aj názov: Reprise: Catfish/Get high, get naked, get down. Klávesovo-gitarové inštrumentálne predvádzanie nemá chybu a ja sa len uisťujem, že sa nachádzam vo vybranej spoločnosti. Sólové orgie sú podporované neúnavne pracujúcou rytmikou a tie bicie to je masaker! Po Tučnej a poriadne ťažkej mame a jej nasledovníkovi, sa jedná o tretí vrchol albumu. Len sa nestačím diviť, čo všetko zapadlo prachom zabudnutia.
Takýto bluesrock ma nikdy neprestane baviť, darmo si niektorí môžu myslieť, že je to len „stále tá rovnaká stará hudba“. Pokojne ich nechávam v presvedčení, že napr. akási avantgarda je jediná pôvodná, originálna, príp. prínosná. Iste, nie je ohraničená určitými mantinelmi ako napr. bluesrock, tak to zvádza a na prvé počutie sa naozaj môže zdať, že „to tu ešte nebolo“, ale aj tam majú hudobníci inšpirácie – akurát, že nie sú žánrovo ohraničení (čo môže byť plus, ale ani vôbec nemusí – a u mňa väčšinou aj nie je), tak je ich mnoho viacej, preto ich zakomponovanie do hudby nie je také jednoznačné. Niekto sa môže vytešovať a rozplývať sa nad množstvom hudobných nápadov, kým druhý z toho nemá očakávaný pôžitok. A tak si počúvam svoj starý dobrý bluesrock, ktorý pôsobí na moje emócie silou tsunami a pozitívne emočné vlny následne na moju maličkosť, ktorá je od radosti celá bez seba. Tým som nechcel nič a nikoho zhadzovať, iba som uviedol svoj pohľad v súvislosti s „poslucháčskym vyznaním môjmu bluesrocku“.
↧