Čudesný obal má ihneď zlákal a v spojitosti s rokom vydania dával tušiť, že by to mohlo byť niečo pre moje uši.
Úvodné vybrnkávanie v Down in the bottom je vhodným úvodom, ďalej však príde spev typu „mám to všetko na saláme“ a tak som trochu zmätený. Každopádne, gitara hrá v tejto, bluesom podfarbenej, piesni „prvé husle“ a či je to vybrnkávanie alebo sólo - počúva sa to dobre. Na ten spev som si po čase zvykol. Celkom fajn vecička na úvod, no nič ohromujúce.
Pieseň What´s the matter with the mill ma dostala do rozpakov. Počuť tu akustickú gitaru a do toho spevák v „duete“ so svojim unudeným kolegom, ktorého hlas znie ako po piatich pivách a šiestich poldecákoch a ktorý sa tu ocitol asi náhodou (v porovnaní s ním je spev z úvodnej piesne radostným jasotom), niečo stále zahlási v nepravidelných intervaloch. No, čo už - čudný obal, čudná pieseň, ktorá je našťastie krátka.
Rapídne zlepšenie však prichádza s titulnou piesňou. Zvuk gitary, jej vybrnkávanie a riffovanie, mi tu veľmi sedí a v spojitosti s mierne chrapľavým spevom je z toho lahôdka, aká mohla uzrieť svetlo sveta len v tých časoch, iba v tej dobe, mnou tak milovanej. Toto deväťminútové bluesrockové boogie je jednoznačne vrcholom albumu a ak by som mal niekomu ukázať, prečo počúvam bluesrock a vôbec prečo počúvam hudbu prevažne z tej doby, tak by som mu pustil túto parádnu skladbu. V jej strede sa prekvapujúco objaví (približne) dva a pol minúty trvajúce sólo na basovú gitaru, pri ktorom len mľaskám a neodpustím si poznámku, že albumy s rokom „narodenia“ 1970, s prevahou prevalcujú produkciu nasledujúcich dekád.
This is my body je ďalšia skvelá pieseň. Táto trojminútová boogie-southern-bluesrocková pecka pokračuje v tom výbornom a je ďalším dôvodom, prečo mám tento album v obľube. Milujem bluesrock, milujem takéto starinky. Gitarové sólo je vynikajúce a ide sa ďalej, aby sme prešli k tretiemu vrcholu albumu.
A tým je druhá najdlhšia, takmer deväťminútová, pieseň s názvom Standing in the sunshine. Spev tu pripomína ten z prvej piesne, no klasicky, v rámci tohto albumu, tu gitary hrajú prím. To vyhrávanie, riffovanie a sólovanie robí mojim ušiam radosť aj v tejto piesni. Muzikantom vychádza pohrávanie sa s melodikou a ja len súhlasne, s úsmevom na tvári, pokyvujem do rytmu. Hudba je naozaj pocitová, emočná záležitosť. O tom to je – a ja mám z tohto diela pocity veľmi dobré. Gitarista sa očividne (alebo skôr ušičujne) vyžíva v sólovaní a ja toto nadšenie zdieľam s ním. Krása ako stvorená pre moje uši.
Album uzatvára najkratšia pieseň – dva a pol minútové tanečné boogie 100 lib. Noomy, pri ktorom aj „tanečník“ ako ja, začína doma na koberci predvádzať všelijaké tanečné figúry. Hoci v mojom prípade je to skôr nejaký neidentifikovaný druh bojového umenia. Po zmienenej čudnej piesni, druhá najslabšia na albume, ale jej klad som uviedol vyššie.
Druhý album zoskupenia Creepy John Thomas sa u mňa teší obľube a hoci to nie je nič prelomové alebo ohromujúce, jeho počúvanie ma napĺňa radosťou. Prečo? Hudba je pocitová záležitosť a emócie sa oklamať nedajú. Emócie dávajú najavo, že to je príjemná, pozitívne pôsobiaca, muzička. Mňa dokáže potešiť aj takýto „obyčajný“ album, pretože na moje pocity pôsobí neobyčajne. Hudbe zdar!
↧