Hardrock z Japonska? Prečo nie?! Veď táto krajina je známa svojou početnou fanúšikovskou základňou, vernou tomuto štýlu. Takmer každému príde na myseľ legendárny Made in Japan. Pravda, ale to je len jeden (aj keď aký!) z mnohých prípadov. Aj iné rockové skupiny s obľubou koncertujú v Japonsku, pretože tamojší fanúšikovia si vedia (rockovú) hudbu nielen riadne vychutnať, ale pripraviť aj fantastickú atmosféru. Sú tam rockoví fajnšmekri. Navyše, ide o rok 1970 a veľmi dobre vieme, čo sa vtedy na hudobnom poli dialo a výnimkou nebolo ani Japonsko.
Takmer desaťminútová That will do, je vynikajúcim začiatkom. Najprv sa síce ozve nejaký ten rokenrol, ale ten netrvá dlho a naši „šikmookí“ prejdú do brutálnej hard-psych-rockovej jazdy. Bicie s basou makajú ako zamestnanci pracujúci pod prísnym drobnohľadom ich kapitalistického vykorisťo... (pardon)... zamestnávateľa. Nemusíme kapelu vôbec poznať a ihneď nám bude jasné, že najväčšou hviezdou je klávesák Hiro Yanagida. Jeho zručnosti sú do uši bijúce a pripomínajú niektorého z veľkých majstrov hry na klávesové nástroje. Áno, pán Hiro Yanagida je očarujúci... ehm, teda jeho hra. Ale čo to je? Čo sa deje? K slovu sa dostáva aj Shinki Chen, ktorý vystrúha poriadne gitarové sólo, akoby nechcel ostať v tieni svojho kolegu. Akoby tým hovoril: „Počúvajte, veď aj ja to viem. No nie som macher?“ Jeho vstup je výborný a pre pieseň určite prínosný. Fantastický úvod, ktorý končí rokenrolom – tak, ako aj začal.
Naked mountain je polminútový psycho úlet, ktorého prítomnosť tu, je zbytočná.
Waltz for M.P.B. je vcelku pohodová hard/psych pieseň s klávesovým sólom. Prekvapujúco ma tu nezaujalo tak klávesové sólo, ako práca bicích a basgitary - to sa počúva veľmi dobre a ku koncu je skvelé aj to sólo.
Liver juice vending machine – hardrocková pecka, kde sa všetci vybláznia – toto môžem v akomkoľvek množstve, v akýchkoľvek dávkach. Jednoznačne palec hore.
The conflict of the hippo and the pig – pieseň s takýmto názvom nemôže byť nič inšie ako úlet a tento vyše pol minúty trvajúci by som s radosťou oželel.
Clock – ďalšia hard(blues)rocková bomba. Japonci majú ten hardrock proste v krvi.
One sided love – jemná a baladická, ani nie minútu trvajúca, no veľmi príjemne sa počúvajúca hra kláves. To ale hladí uši!
Najväčšie nádeje som vkladal do Diery v klobáse a to je názov predposlednej piesne: The hole in the sausage. Strelený názov - strelená pieseň. Toto však poriadne prestrelili. Nejeden by sa z tých psycho pazvukov zbláznil. To je sila... no, vlastne nad moje sily. Pieseň by som určite o hodný kus skrátil a bolo by fajn.
Necelú minútu trvajúca úbohosť menom Dedicated to Bach ukončuje tento, inak veľmi dobrý album. Ten Johan Sebastian sa musí v hrobe ovracať... ehm, teda obracať a zároveň velebiť Mariána Vargu za jeho poctu a vôbec za to, že mu nevenoval niečo podobne príšerné.
Až na tri krátke psycho úlety a jeden dlhý, ktorý by mohol byť kratší, je to inak parádna porcia hard(psych)rocku, ktorú nám naservírovali títo obyvatelia „krajiny vychádzajúceho Slnka“.
↧
