Milujem nekompromisnú rinčiacu muziku a v Amerike sa na prelome 60. a 70. rokov hral tak úžasne priamočiary hard rock, aký nikto iný nezvládal. A v zástupe svetom ignorovaných kapiel sa (ne)stratila aj skvelá rázna i melodická parta pomenovaná Orange Wedge.
Hneď od úvodného nekompromisného gitarového rifu v Love me je jasné, že ide o parádnu priamočiaru záležitosť. Pridáva sa spevný refrén, hrdzavé gitarové sólo, je to klasika. Kto vie, o čom hovorím, jednoducho vie svoje, kto nevie, nech zabudne na nejaké aranžérske a zvukové finesy. Emocionálne prehnaná Death comes slowly pokračuje v nastolenom trende, pridáva sa však svieže klavírne sólo a vzhľadom na dĺžku celej skladby neprekvapí aj krátke bubenícke sólo (ak to tak honosne možno nazvať). Akési čisto zvučné gitarové intro podkresľuje spev v skladbe Comfort of you, čo je inak dlhočizný slaďák, aký by dnes znel úboho, ale v tých časoch to ešte vedeli prezentovať prirodzene. Navyše sa v sólach vystrieda klavír s gitarou so zvukom ostrosti cirkulárky. Opäť je tu dlhá skladba rôznorodo gradujúca minimum motívov, asi chce naznačiť, že Keep on livin’ môže byť pekne natiahnutá záležitosť. Na pomedzí slaďáku a posadeného hard rocku sa prezentuje One night lover, odľahčený rokec Meathouse shuffle je príjemným úkrokom mimo sféry doterajšieho priebehu albumu, no a na záver je tu drsne pomenovaná záverečná vec. Revenge už tradične stavia na pozvoľnom rytme, hlasitosť sa pomaly zvyšuje, z ospalej vsuvky sa zrodí emočné vzopnutie, ktoré si skladba sympaticky udrží dokonca do konca.
Do tejto kapely som blázon, nuž budem nekritický.
↧