Deep Purple - Perfect Strangers

Keď sa odhodlám kúpiť si album z obdobia 80. rokov, tak to už musí byť niečo fakt závažné. Tvorbu Deep Purple som v 90. rokoch spoznal viac-menej po prvú polovicu 70. rokov (s výnimkou Come taste the band, tam šlo len o výberovkové nahliadnutie). Už si nepamätám rok, ale v tých časoch ešte fičali požičovne videokaziet a na Grosslingovej ulici v jednej takejto požičovni mali aj sekciu s hudobnými videami. Medzi inými tam trónil dokument Come hell or high water. Samozrejme, koncert sme si prehrali na vlastnú kazetu, vystrihali otravné kecy medzi skladbami a ja som tak prvý raz počul Gillana mimo formy, ale predovšetkým niekoľko skladieb, o ktorých som dovtedy nemal ani po�atia (A twist in the tale, Perfect strangers, Knocking at your back door, Anya, The battle rages on). A práve dve z nich, Perfect strangers a Knocking at your backdoor, ma zaujali najviac (a ešte aj Anya, aby som bol presný). Remasterovanú verziu CD z roku 1999 som si síce kúpil až neskôr, po neexistujúcej katastrofe globálnych rozmerov, ktorá sa do histórie zapísala pod kódovým označením Y2K, ale to nemá na môj vzťah k albumu žiadny vplyv, takže k veci. Album zahajuje Knocking at your backdoor a na rok 1984 je to skladba dekády! Milujem refrén, ale aj ako celok patrí k tomu naj, čo kedy gejzír Deep Purple vychrstol do tváre rockových dejín. Under the gun je svieža a svižná skladba, Nobody’s home a Mean streak dtto, Párpli oproti minulosti pridali na priamočiarosti a aj melodike a celkom im to pristane. Skvelú päticu skladieb uzatvára titulná skladba, ktorú vnímam ako poctu Kashmiru od Led Zeppelin. V orientálnych pasážach sa rôzne narába s počtami, čo do rytmov a dôb, je to príjemné. A gypsy’s kiss rýchlo odsýpa a prvý (a posledný) krát prichádza na rad slaďáčik, povinná to súčasť každého správneho hard rockového diela. Tunajší kúsok počúva na meno Wasted sunsets a ja ho tiež počúvam. Rád. Hungry daze akoby vypadla z albumu Rainbow, svojím ústredným motívom mi v mysli vyštúrala asociácie na dosku Long live rock’n’roll. Na záver je tu zasa tvrdšie sa tváriaca skladba Not responisble a padla. Jediná bonusová skladba, Son of Aleric, je skôr desať minút trvajúca improvizácia, v rámci ktorej si v pomalšom tempe Ritchie citlivo zasóluje, osobne mi sedí ako zakončenie cédéčka. Je úžasné, že „ejtýs“ sy�ťákový grc a ani „umravníme všetky nástroje, nech sa kulmy nerozpadnú, mejkap neroztečie, prirodzenie nezachveje“, sa nekonajú, takže môžem 3,5 hviezd pokojne dotlačiť k čistej štvorke. Poctivý hard rockový album si to zaslúži.