Začnem takto: obal albumu tejto skvelej nemeckej formácie je komický a neprehľadnuteľný, čiže dobre zapamätateľný a to je pre kapelu plus. Toľko na úvod. Teraz by som chcel predstaviť jediný (ale aký!) album Missing Link a jeden z mojich najobľúbenejších všeobecne.
Spoiled Love - album začína zlovestne a svoje povedia aj drsné gitarové riffy, no po necelej minúte kapela prepne na melancholickú vlnu, v ktorej je takisto neodolateľná. Presne taký je aj naliehavý vokál Gabriela Dominika Muellera, ktorý tu pasuje, ako k politikom úplatky. Jeho spevácky prejav ma úplne dostal a veľmi svojsky dotvára atmosféru piesne. Gitara Markusa Singa si pekne zasóluje a nezaostáva ani Gunther Latuschik, ktorý na seba upozorní saxofónovým sólom. Nesmiem zabudnúť ani na klávesovú hru Dietera Miekautscha, ktorý tvorí tú správnu melanchóliu a výborne sa počúva. Sólové vložky tu perfektne zapadajú a svedčia o zohratosti kapely. Nasleduje inštrumentálna skladba Song for Ann, kde predvedie Dieter Miekautsch krehkú klávesovú hru. A už tu je Time will change s „colosseumovským“ jazzrockom ako vystrihnutým z debutu spomínaných majstrov. Heckstall-Smith bol pre Latuschika určite inšpiráciou. Jazzrock na jednotku, viac netreba dodávať. Only me si taktiež jazzrockuje ako z veľkej knihy a som si úplne istý, že mám do činenia s viac, než zdatnými hudobníkmi. Tu chcem vyzdvihnúť aj vokál Muellera, ktorý vie pieseň zaujímavo vystupňovať a dodáva jej aj osobité čaro. Ďalšou v poradí je inštrumentálka Sorcery, ktorá je zároveň cover verziou originálu Charlesa Lloyda. Už si pripadám ako opakovací papagáj, ale ani tu nemôžem nenapísať, že sa jedná o ďalšie vynikajúce jazzrockové prestavenie. Gitarové sólo je priam úžasné. Pekne sa tu vyblázni aj Miekautsch so svojimi klávesmi. Filled up ponúka peknú hru kláves, do ktorej Mueller vyspevuje jemu typickým spôsobom. Pieseň spočiatku jazzrockuje, ako sa patrí, ale potom to kapela pritvrdí a musím povedať, že aj tvrdý rock jej ide. Táto pieseň je parádna záležitosť a pritvrdená rytmika bicích Holgera Brandta a basy Davea Schratzenstallera, robí z tejto piesne moju obľúbenú. Poslednou je Kids hunting – po počiatočnom (ako inak) výbornom jazzrockovaní si hudobníci povedali, že to nielen pritvrdia, ale aj zrýchlia. Výsledkom je poriadna rýchla proto metalová jazda, kde všetci makajú, najmä však bubeník a basák, ktorý do toho reže neskutočne dravo. Muellerov vokál je famózny, dáva piesni svojskú pečať. Gitarové sólo je priam dokonalé. Čo viac si želať. Ešte je tu bonusová cover verzia Friday on my mind od Easybeats (zaujímavosť k tomu je uvedená v profile). Je to taká rocková hitovka a lá Missing Link. Poteší tu jačák, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani Byron.
Ak by som mal vybrať naj piesne, boli by to 1., 6. a 7., ale to by bolo nespravodlivé voči 3., 4. a 5., tak za vrchol albumu /bez srandy/ považujem 1., 3., 4., 5., 6. a 7. pieseň. Druhá je veľmi pekná, ale v nej sa predstaví „iba“ klávesák. Bonusová je síce naozaj dobrá, ale oproti ostatným nemá až tak fantastické hudobné nápady, čo je možno spôsobené aj tým, že je kratšia. Navyše, je to „iba“ bonus (ale do počtu alebo ako výplň určite neslúži).
Toto dielo je radosť počúvať. Páni muzikanti to proste vedia. Naozaj, hudobníci sa so svojimi nástrojmi poznajú, ako... ako napr. bratranec so sesternicou v komunite istého nemenovaného etnika. Áno, dokonale poznajú svoje nástroje, svoje remeslo, ba čo viac, sú skvele zohratí a na výslednej hudbe to je aj počuť. Nemôžem nepísať takto v superlatívoch, pretože výkon kapely na albume ma k tomu „donútil“. Jazzrock je bezchybný. Album prekypuje aj mnohými progresívnymi prvkami a tvrdý rock sa tu predvedie tiež.
Môj najobľúbenejší album z bohatej nemeckej scény, ktorý aj celkovo patrí k mojim favoritom všeobecne, nielen v rámci jazzrocku.
Určite by si zaslúžil väčšiu pozornosť.
↧