Ako to už väčšinou býva, prvý kontakt s albumom nadväzujem prostredníctvom jeho obalu. Inak to nebolo ani v tomto prípade. Čože je to za kapelu? Hate? A album sa volá Hate kills? Hmm... Akoby bol na obale zobrazený nejaký rozzúrený futbalový fanúšik idúc na najväčšie futbalové derby dvoch rivalov Celtic Glasgow a Glasgow Rangers (áno, pre mňa je najväčšie derby zápas spomínaných mužstiev – tradičných rivalov a potom Arsenal – Tottenham, teda žiadne el Clássico – to len tak na okraj). A to som ani nevedel, že mám do činenia so škótskou skupinou! Niečo mi hovorilo, že hudba ma zaujme, ale nebude drsná, akoby sa podľa obalu mohlo zdať. Uvediem teda dojmy z prvého počúvania, ktoré sa ani po čase nemenili, ale ostávajú rovnaké...
Album otvára pieseň Come along, ktorá začína melancholicky a moja pozornosť hneď zbystrie, pretože muzika doslova naznačuje, že niečo „veľké“ má prísť. A ono to prichádza! Na moment, keď sa ozval Rab Munro, nikdy nezabudnem. Fíha, ten chlap má ale poriadny hlas! Som si povedal. Jeho spev ma úplne odrovnal a tak som sa ďalej zmohol iba na konštatovanie že „ten spevák má taký mužský hlas“ – inak som v tej chvíli jeho hlas nevedel opísať. Jeho spev ma, jednoducho, ohromil, omráčil a to v tom najlepšom zmysle slova. Refrén sa mi páči tiež, ale ako to už väčšinou (v mojich ušiach) býva, verzie sú silnejšie. Rab ich spieva so smútkom v hlase a celkovo aj tak pôsobia. Navyše, trochu temnejšie a melancholicky – niečo nádherné. Potom sa tempo zmení a hromový nástup pred refrénom fantasticky podkresľuje sólovou gitarou Jim Lacey. Zborový refrén je neodolateľný. Veľmi príjemne tu prekvapí dychová sekcia. Skupine to spolu pekne klape. Nasledujúca, Corridors začne, naopak, svižne a potom sa pomalšie pasáže striedajú s tými ráznejšími. Prečo by sa progresívny rock mal vyznačovať len dlhými kompozíciami? Veď napr. Gentle Giant, či Jethro Tull svedčia aj o opaku. Máme tu skvelú ukážku pesničkového progresívneho rocku a kapela tiež trochu pritvrdí, takže sa sčasti môžeme baviť aj o hardrocku. Všetko tu vychádza a všetko do seba zapadá. Mne tak ostáva len tešiť sa z tejto parády. Nesmiem však zabudnúť ani na (opäť) výborného frontmana, ktorý spieva ako z veľkej knihy. V My life sa len utvrdzujem v tom, že mám do činenia s pánom spevákom. Bravó majstre! Ten chlap ma hlas sýty, ako môj žalúdok po svadobnej hostine a hlboký, ako výstrih Pamely Anderson. Áno, je zážitok počúvať tohto majstra svojho remesla, ako tu v celej kráse predvádza svoj plný sýty hlas, ktorým disponuje. Pieseň začína čarovne, pomaly a neskôr sa rozbehne do poriadneho refrénu s parádnou podporou dychového záprahu. Tomu hovorím plnokrvná hudba! Jeho barytón je neodolateľný a keď v pomalšej, počiatočnej časti dôjde na spev slov „my guitar“, tak si hovorím, že Rab je obdarovaný od samotného Boha, ktorý mu to azda ani lepšie do vienka nadeliť nemohol. Kľudná Seems like any fool a je snáď najvernejším zobrazením pohodovej skladby. Táto skladba mi evokuje absolútnu pohodu a vyžaruje z nej úplný pokoj. Navonok je to možno obyčajná pieseň, ale práve v tej obyčajnosti tkvie jej neobyčajnosť. Veľmi rýchlo mi zbehne a ja sa, dokonca, na tu chvíľu ocitnem v ilúzii, že život je bezstarostný (neplačem, že nie je, iba konštatujem) a to je jej najväčšou devízou. Cítiť, že muzikanti si ľudsky rozumeli. Čo môže byť lepšie. Z hlasu speváka sála príjemné teplo, ktoré hladí moje uši. Za ňou nasleduje Time for change a nakoľko je tu čas na zmenu, tak táto je ráznejšia a počuť, že títo Škóti nemajú problém ani pridať na dôraze, či pritvrdiť. Alan Pratt si tu za svojimi bubnami odvedie vynikajúcu prácu a pán spevák detto. Z It´s alright to turn srší dobrá nálada na všetky strany, k čomu určite prispejú dychy. Klobúk dolu pred aranžérskou prácou. Musím pochváliť všetkých muzikantov. Počúva sa to mimoriadne dobre. Jim Lacey pekne zasóluje a Rab Munro spieva proste tak, ako to vie len on – je svojský, ľahko rozpoznateľný, no pritom bravúrny. She needs me je melodický rock v plnej kráse, kde Neil Bruce so svojim organom ukáže, že v skupine nie je len do počtu a Rab je jednoducho macher. Never love again – mám vôbec písať, že aj tu je Rab Munro fantastický a nenapodobniteľný? Je to tak zbytočné, ako nápis „keep away from fire“ na oblečení; veď je to jasné ako facka. Čo, ako facka, ako poriadna nakladačka. Krásna melodická pieseň k spokojnosti uší, duše i tela. Muzikanti kladú dôraz na melodiku, nielen v tejto piesni a ide im to na jednotku. Po nádherných melodických rockových piesňach to kapela, realizáciou skladby Realisation, zdramatizuje. Jim Lacey skvele riffuje, rytmika basy Lennyho Grahama a bicích Alana Pratta tvrdo pracuje a výsledkom je ďalší zásah do čierneho. Alan Pratt je fantastický a Rab Munro suverénny. Obrovská škoda, že jeho hlas sa neobjavuje na viacerých albumoch. Tak veľmi mu to ide! I´m movin´ down je skvelým ukončením tohto neobyčajného albumu. Títo chlapi sa pre melodický rock museli narodiť, robia ho šialene dobre. Žiadne klišé, presladené cukrové polevy, či gýčové rádiové hitíky, z ktorých tínedžerkám pri pohľade na plagát svojho „geroja“ tečú slzy po tvári, zmývajúc im tak ich mejkapom mumifikovaný ksicht (ehm, teda xicht, či ako to píšu), aby nakoniec pod náporom emócií odpadli. To platí pre celý album, nielen pre poslednú pieseň.
Moje uznanie si zaslúžia všetci muzikanti, menovite: Neil Bruce (orgán, piáno a doprovodné vokály), Lenny Graham (basová gitara a doprovodné vokály) – títo dvaja sú aj hlavnými skladateľmi kapely, Jim Lacey za hru na sólovej gitare, Alan Pratt to vynikajúco odmakal za bicími a Rab Munro za jedinečné predstavenie svojho hlasu, ktorým „vévodil“ celému albumu. Všetko spolu pekne šľape. V tomto zmysle mi tu Rab Munro a jeho spevácky výkon pripomína Chrisa Farlowa na jedinečnom diele Daughter of time, pretože obaja predviedli neslýchaný výkon, no pritom nešlo o vyzdvihnutie svojho ega na úkor kapely (ale pozor, nezrovnávam muzikantov z Colossea s tými z Hate). Rab Munro sa ihneď katapultoval medzi mojich naj spevákov a tým myslím, medzi úplnú špičku, medzi tých naj z naj. Iba máloktorý spevák spieva, tak ako on, iba máloktorý, máloktorý...
Jeden z mojich najobľúbenejších albumov vôbec. Srdcovka.
Nespravodlivo zabudnutý album!
↧