Keď som prvýkrát videl obal tohto albumu, tak som sa trochu zľakol a myslel si, že tí ľudia nemôžu byť normálni, ale nejakí choromyseľní. No, pri ďalších pohľadoch to už bolo inak. Pripadal mi celkom vtipný, tie smiešne postavičky mi vyčarili menší úsmev na tvári a tak je to dodnes. Dôležité je ale to, že sa jedná o ďalší jednoalbumový zázrak. Tentoraz zo Švajčiarska.
Otváracia pieseň albumu, Pick up your gun, sa pohybuje niekde medzi (miestami purpleoidným) klávesovým hardrockom a progresívnym rockom, s prevahou prvého menovaného. Už úvod tak naznačil, o čom bude celý album. Paráda, muzikantom to sype na výbornú a ja som rád, že som sa k tomuto dielu dostal. Vhod padne aj Locherova muzikantská srandička. Skvelé melódie tomu nasadzujú korunu, takže chválim Häuslerovu gitarovú hru a tú Locherovu na organe. Ďalej je tu Everybody, kde nikto nepoľavuje, ale všetci poctivo hrajú. Balsingerove basové linky nemajú chybu a Denis Angelini spieva s nasadením, ako to predviedol aj v úvodnej skladbe. Tu sa pre zmenu dočkáme zas menšej vokálnej srandovnej vložky. Pekné gitarové sólo, aké zahral Häusler, vždy privítam s radosťou. Klávesový hardrock týmto Švjačiarom proste ide. V rezkej Pushers dwell všetci prepli na vyššiu rýchlosť a pekne sa odviazali. Sadness sa spočiatku nesie na smutnej vlne, čo má „na vine“ Locherov organ, ako i Angeliniho prejav. Smutné, uveriteľné a krásne zároveň. Proste to hltám. Naozaj zodpovedajúce svojmu názvu. No potom to chlapci pritvrdia a je z toho parádna progresívno-hardrocková jazda. Häusler riffuje, čo mu sily stačia. Jeho riffy sa pokojne vyrovnajú aj tým známejším z dielne jeho slávnejších kolegov. Neviem sa ich nabažiť. Locher nezaostáva a jeho organ si tiež povie svoje. Pieseň ďalej opäť pokračuje v smutnej nálade a vrcholom všetkého je Häuslerove clivé gitarové sólo. To je ono! Určite sa jedná o klenot albumu. She don´t care udržiava vysokú úroveň albumu i naďalej, čo ma teší, ako školákov správa o chrípkových prázdninách. Neutral si tak zabluesuje, ako i zadžezuje, no celkovo je to poriadna dávka progresívneho rocku. Po Sadness druhý vrchol albumu. Sólová gitara i organ hrajú prím. Balmerove bicie sú bezchybné, rovnako aj Balsingerova basová gitara. Takto sa hrá progresívny rock. Ukážková paráda. Nightmare nás nevystraší, práve naopak, počúva sa výborne. Táto progrocková balada patrí k mojim najobľúbenejším piesňam na albume. Skupina je zohratá a Angeliniho prejav vynikajúci. Dáva tomu svojskú pečať a ja mu to všetko žeriem. Posledná, hardrocková/heavy progová, Loch Ness, je tretím vrcholom albumu. Brutálne zvládnutá inštrumentálka, kde každý zo seba dostal maximum, je pre mňa potvrdením, že mám do činenia s vynikajúcimi hudobníkmi a ostáva tak pre mňa záhadou, prečo je toto ich jediný počin.
Smelo môžem napísať to, čo aj pri jedinom albume skupiny Horse. Je to jedna z mojich najobľúbenejších vykopávok, ale aj v celkovej mojej zbierke po nej veľmi rád a často siahnem. Dielo, ktoré si rozhodne zaslúži pozornosť.
↧