Koniec šesťdesiatych a začiatok sedemdesiatych rokov môžeme pokojne označiť ako zlatý vek rockovej hudby, pestrosť ktorej bolo možno badať v jej rôznych subžánroch. V tomto období nielenže došlo k ich vzniku, formovaniu, či vykryštalizovaniu sa, ale „zlatým vekom“ toto obdobie nazývam aj preto, že sa tak dialo takmer v celom (hudobnom) svete – t. j. daná hudobná revolúcia neprebiehala len na Britských ostrovoch, či „za veľkou mlákou“, ale kvantum kreatívnych, poctivo makajúcich a pre rockovú hudbu „zapálených“ skupín alebo hudobníkov bolo možno nájsť azda v každej krajine. V tomto kontexte, holandská hudobná scéna, patrí z môjho pohľadu k tým najzaujímavejším - jasné, že sa vyjadrujem a hodnotím to, čo mám /napočúvané/, príp. som to počul, takže „podpichovačky“ typu, či nie je moje tvrdenie odvážne, keď nepoznám napr. hudobnú scénu Bahrajnu, Kambodže, Madagaskaru, či Trinidadu a Tobaga, si nechajte za klobúkom. Jedným z hudobných telies z krajiny, kde sa hral „totálny futbal“ a ktoré mi učarovali, je prog/jazzrocková kapela Mr. Albert Show. Poďme sa „pozrieť“ na jej prvotinu. Hádajte, v akom roku „prišla na svet“?
Eponymný debut začína Aktom lásky (pre istotu uvediem, že to je názov prvej piesne, aby vám na um neprichádzali dvojzmyselné myšlienky). Na úvod nám kapela ponúkne jazzrock, aký spĺňa všetko, čo by som čakal od kapiel tých najzvučnejších mien. Spev mi tu veľmi sadol, hammondky robia čarovné pozadie a bubeník je kapitola sama o sebe – je fantastický. Neskôr sa pridajú „prudko riffujúce“ saxofóny a tiež sa pritvrdí. Tieto dve polohy sa ešte vystriedajú. Začiatok je vynikajúci.
Nasleduje Kings of galaxy, kde si veselo vyhrávajú saxófony - k mojej spokojnosti. Čo tu však najviac prekvapuje, v porovnaní s prvou piesňou, tak to je skvelý a veľmi výrazný ženský vokál. Malé mínus má pieseň za „hitovo znejúci“ refrén, ktorý „ma veľmi neberie“.
S piesňou King horse tu máme ďalší vydarený jazzrock, s „neprepočuteľným“ riffom a harmonikou.
V Don´t worry opäť počujeme ženský vokál. Navyše tu je aj zborový spev, ktorý protagonisti podali neodolateľným spôsobom s veľmi vkusným „krovím“ v podobe hammondiek. Mám tu vôbec zmieňovať saxofóny? Je asi jasné, že tu majú svoje nezastupiteľné miesto. A mám vôbec spomínať, že sa jedná o ďalší podarený jazzrockový kus? Dobre, aby som sa neopakoval, tak uvediem, že je to podarené džezrockové číslo
White bear skin coat je veselá rytmická pieseň, kde sa spevák rozhodne neulieva. Opäť saxíky, opäť skvelý bubeník. Proste to šľape.
Wild sensation má ľahko zapamätateľný motív, čo je určite plus a plusom je aj energia a entuziazmus, s ktorým títo Holanďania hrajú.
There´s a sad song in the air je ukážkové predstavenie zručností kapely, ako i jej skladateľských schopností. Vrchol albumu – borci sa predvádzajú a fakt to vedia. Progresívny jazzrock v ich podaní ma nadchol. Skvelé hudobné nápady, zmeny tempa, inštrumentálne pasáže, sóla – škoda slov, to treba počuť.
White ponúka ženský vokál, ktorý je v spojení s „džezrockom made in Mr. Albert Show“, proste výborný. Skúšal som to mnohokrát, ale toto sa mi neopočúva.
Revolver ma iba usvedčuje v tom, že mám do činenia s poriadnym kalibrom. Tie sóla sú úžasné.
Debut týchto Holanďanov ponúka fantastické hudobné predstavenie a na základe textu si ľahko môžete domyslieť aj to, že si ho kedykoľvek veľmi rád pustím.
↧